On to tak zjavne necítil. Necítil, že mu môže niekto porozumieť. Pocit samoty je na palicu. Boh vie, čo ho skutočne žralo a ako dlho to skrýval. Boh vie, či sa niekomu predsa len nezveril, no dotyčná osoba to zľahčila s vtipom, že taká maličkosť nestojí za reč a preňho to mohol byť životný problém s ktorým sa potýkal. Zajtra pôjdem v čiernom tričku von. Pôjdem, pretože napriek tomu, že nebol obľúbenec, jeho hudba, jeho videá, zostrihy a všetko... ma bavili. Vzdám mu hold aspoň tou čiernou. Neviem, čo ho ťažilo a tvoj "hnev" tiež chápem. Ten ide ruku v ruke s popretím. Na psychológii nás učia, že budeme mať takýchto pacientov, ktorý sa zabijú. Neviem, ako znesiem také niečo tvárou v tvár, keď si budem ja vyčítať ako psychologička, že som nespravila niečo viac. Je to náročné. Na človeku to nevidieť. Takmer nikdy to nevidieť... Ja si myslím, že každý človek je sám - v tom bode s tebou nesúhlasím - naše vnútorné boje za nás nikto iný nevyhrá. Niekto s nami môže naše bremená niesť, ale napokon sme to my, kto si to bremeno naloží na plecia a kto ho vie aj zahodiť. Niekedy je ale také ťažké, že ťa zavalí skôr... než to stihneš odhodiť. A niekedy je tak ťažké, že ani tá pomocná ruka nezabráni tomu, aby ho to zavalilo, len sa tomu tá "pomocná ruka" nakoniec v agónii prizerá. Nevravím. Ľuďom sa dá pomôcť, ale do hlavy mu nikto nevidel. Neviem si na to spraviť poriadny názor, stále som trochu v šoku, ono ja tento svoj názor za dva dni asi zmením.